Zuzana Boorová : Automotiv je ako skok s padákom

 30.11 2017, 21:08     Success story

Na začiatku

Vždy som sa dobre učila a tak som prirodzene išla na vysokú. Nemčina ma bavila a živila už aj ako študentku. Posledné 2 roky na škole som robila sekretárku Rakúšanovi, ktorý vozil náhradne diely na kamióny na Slovensko. Že by už tam bola predzvesť môjho automotiv pôsobenia, ktoré ma čakalo ?

Image title

HR

Pred štátnicami som vzala zlaté stránky a môj 1. životopis som poslala do všetkých firiem, ktoré som poznala a pozdávali sa mi.Na gympli v Trnave sa mi  učiť nemčinu nechcelo, sekretárku išlo s aktívnou nemčinou robiť veľa mojich spolužiačok a to už som robiť tiež nechcela, a tak som uprostred horúceho leta nastúpila vo veľkej chemickej fabrike na personálnom oddelení na vzdelávanie.Dnes fakt už neverím, že sme skutočne boli tri na jeden počítač... Firma bola certifikovaná ako jedna z prvých podľa všetkých ISO noriem a mne sa ten systém po školských rokoch v schaosených 90tych rokoch páčil.Prvé budgetovanie, plánovanie tréningov, organizovanie školy majstrov, spoznávanie lektorov i HR komunity, prvé vlastné nápady premenené do praxe, prvé úspechy aj spokojnosť, ktorá išla s tým ruka v ruke. Prvé stretnutia s personalistami z iných firiem, aj moje prvé zážitky s „výrobákmi“.

Automotiv

Keď sa mi narodil prvý syn, tak bežal boom preskladňovania výrob zo zahraničia na Slovensko, a tak som sa ocitla vo svete nemeckého automotivu. Opäť som začínala na vzdelávaní, postupne som prešla cez administratívu, pracovnoprávnu oblasť, nábor, začala som vyjednávať s odborármi. Začali sme sa baviť o tom, ako ma vyzerať inzerát na Profesii aj v printe, ako byť prítomný na pracovnom trhu. Na rok som si potom „odskočila na stáž“ do automobilky, ktorá vtedy v hromadnom nábore mesačne organizovala nástup 2 stoviek zamestnancov. To obdobie mám v kategórii: Nezažiješ, neuveríš. Nikdy by som si takúto skúsenosť neprečítala v knihe, nikdy by som si nevedela takýto hromadný nábor predstaviť bez tejto reálnej skúsenosti. Bol to ťažký no veľmi zaujímavý rok, avšak keď ma opäť oslovil nemecký automotiv, tak ja som znova prikývla.

Moja cesta manažéra a lídra

Vedela som, čo chcem a vedela som si tiež predstaviť, ako by som to tam vtedy vedela „upratať“. A príležitosť ozaj praje pripraveným. Mala som krátko po 30tke, keď som si bez akejkoľvek prípravy sadla na manažérsku stoličku. Mala som šťastie na svojho 1. riaditeľa. Bol to Nemec, na pozícii tiež nebol dlho a učili sme sa spolu. Naše pravidelné štvrtkové poobedia, ktoré on volal Gedankenaustausch boli mojim training on the job. Nevedela som presne, čo to vtedy so mnou všetko vyskúšal, ale som mu za všetky tie poobedia vďačná. Veľa sme sa rozprávali, mentoring, koučing, riadenie, kontrola, prijatie zodpovednosti i ochutnanie moci, ale hlavne nové nápady premenené do reality s tým, že vo všetkom som sa s ním mohla poradiť, dnes už vidím v úplne inom kontexte. Naše štvrtkové poobedia pri káve bola jeho investícia do neho samého aj do mňa, z nej som následne žila a čerpala inšpiráciu a po rokoch som sa k tým poobediam vracala a rovnako som ich vracala ľuďom okolo mňa. Pred krízou som si vybudovala svoj prvý team, začala som nastavovať procesy, hltala som všetky možnosti rozvoja a kariéry, ktoré mi život okolo mňa ponúkal. A tiež  som už vtedy vedela, že HR vo výrobnom svete bude mojou diagnózou.

Prvé preskladnenie výroby v roku, keď som začala HR procesy vo výrobnej firme riadiť, bolo striedaním faciek a drobných úspechov. Následnú špirálu, ktorá sa roztočila na pracovnom trhu, som už mala trošku lepšie pod kontrolou. Nastavovali sme odmeňovanie, spúšťali sme projekt „ženy vo výrobe“  lovili sme nových a rozvíjali už existujúcich kolegov.

Kríza priniesla úplne inú realitu, zastabilizovanie celého tímu po hromadnom prepúšťaní, nastavovanie stratégie a možných scenárov ďalšieho vývoja. Vyťaženie maxima z voľného priestoru, ktorý vtedy vznikol a jeho využitie na implementáciu projektového manažmentu do líniovej štruktúry riadenia výrobnej firmy boli dôležitým krokom, ktorý nás vtedy pripravil na ďalšie sťahovanie výroby zo Španielska.

Štartovali sme nastavovanie cieľov, tvorili sme spoločnú stratégiu, nastavovali sme manažérsky reporting celofiremných KPI-čiek. Všetko to boli aktivity, ktoré znamenali veľké kroky vpred pre mňa i pre firmy, kde som vtedy pôsobila. Štartovali sme nové procesy v R&D, hľadali sme vhodných ľudí na rozbeh shared services centra pre 5 výrobných spoločností na Slovensku. Vybudovanie HR shared services centra bolo pre mňa veľkou dobrodružnou jazdou, ktorú som žila bez prípravy a hlavne bez akejkoľvek skúsenosti s nastavovaním takto riadených procesov. Vedenie ľudí v HR tímoch na diaľku, harmonizácia a optimalizácia procesov naprieč 5 výrobnými závodmi, kde som mala na 1 tanieri 20 ročné procesy v zabehnutej firme spolu s úplne novým štartujúcim green fieldom skombinované s liberálnym aj autoritatívnym spôsobom riadenia bol mix, z ktorého ma hocikedy bolelo brucho. Bolo v tom vtedy veľa koordinácie aj veľa lobovania za zmeny, ktoré boli nevyhnutné. Keď si napr. spomeniem na harmonizáciu flexibility pracovnej doby s možnosťou flexibilného začiatku pracovnej doby, s ktorými som strávila mesiace práce ... tak dnes sa už len usmejem.

Kooperácia s mnohými riaditeľmi a ich niekedy ťažko zlučiteľnými predstavami o tom, ako je to v Nemecku a ako by to malo byť na Slovensku boli už pre mňa vysokou školou prežitia v korporátnom svete so zodpovednosťou za priame riadenie HR procesov v lokálnom prostredí. 

Fúzie spoločností aj a ich odčleňovanie od korporátu, vstup nových ázijských investorov sú ďalším hedlajnom mojich skúseností.

Situácia na pracovnom trhu v posledných rokoch je pre nás všetkých podčiarknutá nedostatkom ľudí a štartom nových aktivít, ktoré sme doteraz neriešili. Certifikácia firmy do duálneho systému či riešenie fluktuácie a stabilizácie spolu s budovaním značky zamestnávateľa sú témou, ktorou žijeme dnes v HR svete všetci.

Odpoveď na otázku, prečo som pracovala toľko rokov v automotive je jednoduchá: nikdy som sa v automotive nenudila. S jedným z bývalých kolegov sme kandidátom na pohovoroch vždy hovorili, že automotiv je ako skok s padákom. A ja som tieto skoky roky milovala. Otvoriť dvere, poobzerať sa, zistiť ktorým smerom treba ísť, nádych výdych...  a vykročiť, rozbehnúť sa a vzlietnuť. Vidieť vpred, nastavovať míľniky, rozbiehať projekty, posúvať vpred procesy, motivovať ľudí, premýšľať, ako by to mohlo fungovať v zmenených podmienkach lepšie, orientovať sa v inováciách, mať prehľad o situácii na trhu a budovať network – o tomto bol môj život v automotive. A HR vo svete výrobnej firmy posúvať na úroveň strategického partnera, to je môj cieľ dodnes.

Ja

To, na čo ma nikto nevedel vtedy pri štarte môjho manažérskeho pôsobenia pripraviť bola napr. moja neskúsenosť ale i ženskosť v mužskom manažérskom prostredí výrobného sveta. Na začiatku som často nevedela ako na „TO“. Ocitala som sa na Slovensku ale i v Nemecku sama žena v mužskom svete postarších manažérov a často som sa cítila ako „englishman in New York“. A tak som sa párkrát aj popálila. V tom, ako som veci presadzovala, v tom, ako som s ľuďmi okolo seba bojovala a ako som nerozumela tomu, že to, čo im viem priniesť a čo som ja považovala za super riešenie, oni nechceli. Často to bolo o tom, že nové veci sa po rokoch kráčania vo vychodených chodníčkoch prijímajú pomalšie, a ja som ich chcela rýchlo, často to bolo o tom, že som nepoznala všetky súvislosti. Niekedy to bolo iba o tom, že s niektorými ľuďmi skrátka zmenu nespravíme.

Ľudia okolo mňa

Na svojej ceste som sa stretla s mnohými, ktorí mi podali pomocnú ruku a ktorí chceli posúvať seba i veci okolo. Stretla som ľudí odvážnych, inšpiratívnych, ustráchaných ale i takých, ktorí sa na dôležitých pozíciách ocitli asi ani nevedeli ako... . Stretla som sa s porozumením, s nadšením i so závisťou a veľkou neschopnosťou, zažila som, že moje krídla boli v danom období príliš veľké a miestnosť okolo mňa bola príliš malá. Vyrástla som vo svete, ktorý sa počas môjho života menil. To čo ma naučili rodičia bolo často realitou, ktorá dnes už vôbec neexistuje. To, čo som ja učila moje deti, dnes už tiež neplatí. Mnohé informácie, ktoré dnes objavíme, budú už o týždeň staré. A ja som vždy chcela viac. Mať ako prvá úplne novučký iPhone v celej firme bola pre mňa samozrejmosť a radosť. Hovoriť na HR stretnutiach a konferenciách o projektovom manažmente ako o motivačnom nástroji v HR, hovoriť otvorene o vyhorení, ktoré som zažila vo vlastnom tíme, či o prepúšťaní na manažérskych postoch sú témy, s ktorými prichádzam na pľac a ktorými otváram „iné“ témy.

Čo tiež považujem za dôležité je fakt, že som 15 rokov svojho profesionálneho života strávila vo svete zrelého nemeckého manažmentu. Náš vstup do reálneho trhového prostredia som žila le. Mať možnosť žiť 15 rokov s manažérmi, ktorí boli vychovávaní generáciami reálnych manažérov, ktorí úspešne viedli firmy v konkurenčnom prostredí už viac dekád, bol pre mňa absolútnou príležitosťou spoznať popri nich esenciu ich skúseností.

Byť pripravená na zmeny, ktoré vôbec nečakáme, vedieť vplávať do nových prostredí potichu a s porozumením pre okolie, pochopiť spoločenstvo a citlivo reagovať na potreby, ktoré nás tlačia do zmien zvonku ale i na ľudí, ktorí sa týchto zmien vo vnútri firiem často obávajú, sú hedlajnom mojich dnešných dní.

Som rada, že mám okolo seba ľudí, ktorí kráčajú spolu so mnou. Sú to ľudia z firiem bývalých i z tej súčasnej, sú to ľudia z HR komunity na Slovensku, s ktorými prinášame na Slovensko nové nápady a inšpirácie, sú to priatelia a hlavne moja rodina, ktorá často trpezlivo čaká na môj návrat z dobrodružnej cesty v pracovnom svete.

 


admin
Diskuse k příspěvku : Zuzana Boorová : Automotiv je ako skok s padákom
Aktuální nabídka na Váš e-mail:
Kontakt
ARTELA s.r.o.
Eisnerova 6
841 07 Bratislava
Slovenská republika

+421 (0)902 419 099